Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

MENO BOHA I MENO NAŠE

            „Čokoľvek budete prosiť Otca v mojom mene a dá vám to“. Všimnite si, Ježiš nazýva Boha Otcom. V Starom Zákone je veľmi zriedka Boh nazývaný Otcom. Máme v Knihe Sirachovca aj u Izaiáša pomenovanie, že Boh je naším Otcom. Ale u Ježiša je to omnoho intenzívnejšie.
           
Keď čítate evanjelium podľa Lk, prvé slová, ktoré Pán povie po 12. roku života, keď sa blíži vek jeho dospelosti a ide do jeruzalemského chrámu, sú „nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Všimnite si v Lk, keď Ježiš zomiera na kríži, tie posledné slová, ktoré vyriekne, sú zasa tie isté: „Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho Ducha.“
            Teda jeden veľmi silný rys zjavenia Ježiša je práve to, že Boha nazýva Otcom. Čo nenazval ani jeden jediný rabín. Keby sme v Ježiša neverili, ale čisto klasifikovali ako nejakého učiteľa určitého náboženstva alebo ako židovského rabína, museli by sme mu toto priznať. Myslím si, že tí, ktorí sú kritickí v židovstve, oceňujú to, že Ježiš Boha nazýva Otcom a nazýva ho Láskou. Definícia, ktorú nikdy nikto neprekonal ani v židovstve, ale ani v žiadnom náboženstve.
           
Židovstvo (na rozdiel od egyptského náboženstva, z ktorého vyrastalo, príp. iných náboženstiev Blízkeho Východu, napr. asýrskeho alebo tých starších ako sumerského) predstavovalo si Boha ako niekoho blízkeho a v židovskom národe Boh dodržiaval zmluvu. A toto je úžasný krok dopredu. Teda nie je to Boh, ktorý stvoril len hviezdy a ktorý udržuje vesmír v poriadku. Židia ho videli aj ako osobného Boha, Boha, ktorého si treba získavať. Tým, že židovský národ dodržiava jeho prikázania. Teda to bol ten prvý veľký krok dopredu.
            Druhý, a ten najväčší krok dopredu urobil Ježiš, že Boha síce vidí ako židovský národ, ale dopĺňa ho, že Boh je Láska a Otec.
           
Staré náboženstvá – grécke a rímske, keďže si nevedeli vysvetliť mnohé veci ohľadom bohov, jednoducho si mysleli, že bohovia sú rozhádaní medzi sebou. A teda keď sú rozhádaní, človek trpí. Čiže také prirodzené javy ako búrky, sucho, zemetrasenia, letné požiare si vysvetľovali tým, že sa bohovia nevedia medzi sebou dohodnúť a vyvŕšia sa na človeku.

Biblia Starého Zákona si takto nepredstavuje Boha. Boh je nadovšetko a Boh skôr miluje človeka, je k nemu spravodlivý. Jeden z termínov Boha, ktoré máme v Starom Zákone, je spravodlivosť a milosrdenstvo.
            Aj v reči na hore (Nový Zákon), ktoré sledujeme, Boh je nielen spravodlivý, ale Boh je milosrdný. A toto je tá charakteristika, ktorú Ježiš umocňuje v reči na hore. „Blahoslavení sú tí, ktorí sú hladní, smädní, milosrdní...“ Tam v centre reči vidno takisto aj ako v Otčenáši, keď Ježiš nám dáva jednu jedinú podmienku: „Odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame...“ Teda v tom zmierení, v odpustení je práve Božia spravodlivosť.
           
Tie národy, ktoré videli bohov nahnevaných, hľadali spôsoby, ako ich uzmieriť. My máme u Jána tiež termín a stretli sme sa s ním práve dnes ráno, a je to „prosiť“.
           
Meno Otec je veľmi silný biblický výraz. Teda čo znamená ten výraz meno? My sa modlíme v Otčenáši „posväť sa meno tvoje“. A vy viete, že jeden z výrazov pre Boha v Biblii Starého Zákona je šem. Čo znamená práve meno.
            Dnes existuje veľmi populárny výraz alebo odpoveď, keď sa vás opýta niekto, ako sa máte, jedna z odpovedí po hebrejsky je „baruch“ a „šem“. Baruch znamená požehnaný a šem znamená Boh. Čiže inými slovami, mám sa dobre, Boh ma požehnáva.
            Teda ten výraz meno veľmi silno cítime z tej otázky Mojžiša pri horiacom kríku, keď sa pýta: „povedz mi tvoje meno, aby som o tebe povedal Izraelitom.“ A tam mu Boh hovorí z horiaceho kra „Ja som, ktorý som.“ Čiže dáva Mojžišovi odpoveď, ktorej on ani nerozumie. Teda veľmi silno filozofickú, pretože jedna z vedných disciplín filozofie je metafyzika. Čiže disciplína o tom, čo je. Teda čo je bytie. My vieme, čo znamená sloveso byť. Ale skúste sa opýtať, napíšte mi ohľadom toho nejakú esej a potom uvidíme, aká ťažká je naša reč. Ježiš najmä v evanjeliu podľa Jána používa ten výraz veľmi často „Ja som“. „Prv než Abrahám bol, Ja som“. „Ja som cesta, pravda a život“.
           Jednoducho v Jánovom evanjeliu, keď autor číta Bibliu, vycíti, že Ježiš si adoptuje Božiu charakteristiku, Božie meno. Teda meno v Biblii vyjadruje charakter. A teda nejaká definícia. A definícia Boha je taká, že má plnosť bytia, plnosť života. Takto si predstavovali Židia Boha ako Boha života. Samozrejme, že Ježiš je tiež Boh života – ja som cesta, pravda a život.
            Ten výraz meno ako charakter my cítime aj v mnohých iných postavách Biblie. Vieme, že Abrahám sa nevolal Abrahám, ale Abram. Tým, že mu Boh dal meno Abrahám ku zmluve, tým ho urobil otcom národov. Teda ten výraz „abr“ označuje otca  a výraz „am“ je po hebrejsky národ. Napr. aj Adam mal meno. Adam znamenal otec krvi a Eva znamená matka žijúcich. Napr. Šimonovi dáva meno Peter, čo znamená Skala, ale Skala je definícia samotného Boha. A samozrejme, že aj v našom živote je dôležité, aby sme si osvojili charakter. Totiž my sa vyjadrujeme myšlienkami, slovami a skutkami a tieto sú navzájom veľmi spojené s tým, ako človek myslí tak aj hovorí a tak aj koná. Ale myšlienky a slová a skutky akosi definujú charakter človeka. Ale našou úlohou je, aby sme vrastali do charakteru. V Biblii má všetko svoje meno. Jeden žalm hovorí „Boh každú hviezdu volá po mene“.
            Keď stvoril Boh svet, človek pomenúval zvieratá, rastliny, teda preberá určitú úlohu Boha v prírode. A nemôže to robiť, pokiaľ nerešpektuje Božie meno. A v Otčenáši máme „posväť sa meno tvoje“. Čo to znamená? Kto posväcuje meno Boha? Samozrejme, že my. Teda my odrážame cez náš charakter nejakú Božiu vlastnosť. Ktorá sa skrýva v našom mene, v našich schopnostiach.
            Keď rodičia Zachariáš a Alžbeta prišli obrezať syna, okolie chcelo dať synovi meno Zachariáš. A matka hovorí „Ján sa bude volať“. A otec to napísal na tabuľku. Ján je jeho meno. A Ján vyjadruje Boh je milostivý. Jozef znamená pridať. Jesua znamená spasiť. A vidíte, že ten starozákonný Jozue (Jesua) po Mojžišovi vrastá do tejto úlohy. On bojuje za Izrael v mene Božom, aby Izrael vošiel do zasľúbenej zeme a aby sa tam usadil. Ten nový Jozue, Ježiš Kristus, bojuje na inom poli. Bojuje predovšetkým proti kráľovstvu tmy a hriechu. Proti zlu, aby nás zachránil. A aby nám dal večný život. Už nehovorí v obrazoch. Hovorí príkladom svojho života, keď hovorí tým najväčším dôkazom svojej lásky. A toto je ten charakter Ježiša.
           
Čiže naše meno je veľmi dôležité, aby odrážalo v živote ten potenciál, ktorý nám Boh dal. Prosiť Otca v mojom mene znamená prosiť cez charakter Ježiša Krista. Prosiť o to, aby kdekoľvek žijeme, aby sme svedčili o Ježišovi a o jeho láske. A tak si získavame meno.
            Sv. Augustín hovorí, že človek má 3 mená. Jedno meno nám dajú rodičia pri krste, druhé meno nám dajú ľudia ako nejakú prezývku, oni nás nejakým spôsobom ošacujú a to tretie meno si sami získavame cez milosť Božiu.
           
Možnože niekedy o tom našom charaktere a o tom, čo nosíme v sebe možno ľudia nemajú príliš dobrú mienku. Sv. Ján Mária Vianney podľa mnohých kňazov a biskupov nemal na viac ako byť 41 rokov v tej poslednej farnosti v diecéze. Nemali ho za veľa. A mnohí už za jeho života, keď že bol veľmi obetavý, boli proti nemu. Keď Ján Pavol II. v r. 1986 chcel ísť do Arsu, veľká skupina francúzskych kňazov mu napísala otvorený list, aby nešiel do Francúzska, pretože Ján Mária Vianney bol jansenista, rigorista. Nebol vraj dobrým kňazom.
            A potom Ján Pavol II. odpísal, koľko mnohých dlhých hodín si musel odsedieť v spovednici, aký príklad diecézneho kňazstva je práve tento farár. A potom do Arsu šiel. Niekedy nám ľudia nedajú dobrú charakteristiku. Ale my ju získavame s Božou milosťou.
           
O čo prosíme v Ježišovom mene, Písmo hovorí, že nám to Boh dá. A máme prosiť o to, čo od nás Boh chce. A najlepšie je to, že o tom my nevieme a hádam je to dobre tak.

            A zvyčajne človek so svojou pýchou má také grandiózne plány. My za úspešného jedinca považujeme človeka, ktorý má dekorácie, frčky, vedecké a politické tituly, kdesi to dotiahne, druhí mu tlieskajú, zviditeľňujú sa  a myslíme si, že aj v očiach Božích má dobré meno. Ale toto nemôžeme súdiť. Ale dôležité je to, ako my vrastáme do Božej milosti. Nakoľko sa v živote pýtame, či svojím konaním a rozhodovaním a svojím správaním robím to, čo Boh odo mňa chce alebo to, čo chcem ja alebo to, čo chcú odo mňa ľudia. Toto všetko vyžaduje dlhé skúmanie a prosby o Ducha Svätého, aby  nás Duch Svätý povzbudil modliť sa, ako to Boh chce.

            Raz sv. Ignác z Loyoly to tak vyhlásil, že nežiadam si zdravie ani chorobu ani bohatstvo ani chudobu. Či máme v živote úspech alebo neúspech, či v očiach druhých nejako rastieme alebo sme menej úspešní, toto všetko je vedľajšie v porovnaní s tým, ako nás súdi Boh. Pretože len cez tieto kritériá v tom momente smrti musíme prejsť a pritom je vedľajšie, ako nás súdil sused prípadne členovia našej rodiny.